Má zmysel sťažovať sa?

Myslím to smrteľne vážne. Chcete, aby celý svet vedel, ako strašne trpíte. Častokrát to má vzbudiť pozornosť, záujem.

Povedala by som, že to má zmysel, ak vám niekto môže pomôcť. Ak o pomoc niekoho požiadate. Alebo ak len potrebujete ventilovať udalosti, triediť ich, vedieť názor iného. No malo by trebárs nejaký zmysel, keby vám tu vylíčim, čo sa deje?

Nemyslím. Nikomu na tom totiž nezáleží,každý má vlastné problémy s ktorými žije. Rovnako tak by mi nepomohlo keby to zavesím na nos svojim priateľom a známim. Vôbec nikto by s tým nedokázal nič urobiť.

Ale je to dobrá výhovorka. Keď sa vám nechce. Keď ste otrávení a znudení. Keď chcete, aby sa o vás niekto staral, zaiste to bude niekto so spasiteľským komplexom. Keď chcete, aby váš život ľudia rozoberali.

Ale preboha načo komu z vás je takáto popularita? Násilné nútenie sa do depresívnych stavov? Všetko proti prirodzenosti, presviedčanie samého seba o tom aká je život strasť? Miesto toho aby ste sa na to vybodli a šli niečo tvoriť, spoznávať ľudí, pomáhať, podporovať, vymýšľať a užívať si že ste na svete? Odpočívať budete v hroboch, za to vám ručím. A depkárčiť na smrteľnej posteli.

Naozaj už sa snažím niečo napísať.

Ale nejde. Rozhodla som sa, že svoj život zasvätím z možnej časti "zmysluplnou" činnosťou. To znamená každý deň aspoň jeden záujmový okruh. Víkendy nevynímajúc, bohužiaľ..

Mám sa? Žijem. Škola ma ubíja. Kapela ma drží nažive.

Do dní sa mi snaží vplýžiť rozhodnutie medzi záujmami a sociálnym životom, priateľmi. A ja sa odmietam rozhodnúť. A aj nerozdhonúť sa je rozhodnutie, takže zostávam pri ňom.

Prílišná ctižiadostivosť ide na mozog. Nebuďte takí hrdí.

A viete čo idem robiť teraz? Spať :) A napíšem keď budem mať čas.

p.s.: nudné chvíle sú okamžite vyplnené QAF :D Dosť som sa na tom zatiaľ nasmiala tak uvidíme.

Respektíve... ak prežijem piatok.

Už je to dávno, drahí :)

Prázdniny ušli rýchlo. 20teho som odchádzala do location Andalucía; Espaňa.

Španielsko nikdy nepatrilo medzi moje obľúbené krajiny, no keď som uzrela v diaľke vzmáhajúce sa kopce nesúce mesto Granada, môj pohľad na južný svet sa zmenil. Pohľad na veľké plagáty propagujúce Federica Garcíu de la Lorcu mi pozdvihol náladu i srdce na vyššiu estetickú úroveň, obrovský sultánsky palác La Alhambra spôsobil skrat v realite a presunul nás vo vekoch do obdobia príchodu arabov na územie až po renesanciu, ktorú symbolizovala stavba Michelangelovho učňa, nabodobňujúca koloseum.

Pestré, pestované záhrady mi pripomenuli detskú snovú krajinu do ktorej som sa utiekala po roky spolužitia so sebou.

Alkoholický týždeň. Nanešťastie. Kamarátka mierny alkáč a etanol zadarmo. "I´ve never been drunk, never ever", vyhlasovala som sebaisto za smiechu, pričomž naši noví nemeckí priatelia sa na tom museli dosť zabávať, keď som sa potácala na kamarátkiných vysokých opätkoch po takmer rovnej krivke.

"A teraz by som rada zaspievala pieseň, ktorú venujem tamtej pani pri bare. Volá sa Nenávidím Ťa, prosím zomri!"

Zažila som kôpku vážnych rozhovorov, ktoré veľmi nepridávali na šťastnej a bezstarostnej nálade. no taktiež kopu chvíľ , napríklad aj na detských húpačkách, pozorujúc človeka kresliaceho vlastnou krvou na detské ihrisko nápis "Hola niňos" čož znamená Ahojte, deti! V konečnom dôsledku, vskutku zaujímavé :)

Fotiek mám hroznú kopu /najmä dokumentácia tuctov vychlastaných pohárov a tiež všetky možné miesta Alhambry/

Posledné dva dni pred dovolenkou mi všetko začalo byť jedno a začala som sa prihovárať random, neznámym ľuďom. A viedlo to až k tomu že sme predposledný večer do ŠIESTEJ RÁNA sedeli u nás na balkóne s Nemcami, ktorých meno si absolútne nepamätám (a celkom ma to mrzí)... a potom to začalo byť zaujímavé, keď jeden z nich s mojou kamarátkou proste zmizli xD Preliezali ploty . Zábava hodná 18ročných, akože dospelých ľudí, no nie?

A dnes som stála hodinu a pol na SAD-ke. Katastrofa. Na druhej strane, I FEEL LIKE A BOSS, pretože som zvládla ako takzladiť všetky svoje záujmové skupiny - Gitaru, Výtvarnú aj 3x do týždňa tréningy thaiského boxu, ktorý začínam robiť prakticky oficiálne. Až dokým ma nezabijú, respektíve nedojdú mi financie : ) toto ma raz ekonomicky zruinuje, viem to.

Septima. Tak divný názov. Je nás v triede o jedného menej. Pretože bol idiot a nič na svete ho nerozhodilo, ani to, keď vedel, že ho chcú vyhodiť do školy. Lebo bol idiot. Bude nám aj tak chýbať.... no nemôžem ho ľutovať, pretože to vždy bola a stále je jeho chyba. It´s like, rest in peace, Peter.

Počúvam Ludovica Einaudiho, klasika. Jeden kamarát (ktorého som naživo videla raz a odvtedy sa už pol roka dohovárame von a už sme to aj vzdali keďže to nikdy nevyšlo) ma navnadil na Klasiku. Mýlila som sa, keď som si nahovárala, veď to sa nedá bežne počúvať. Dá. a je to úplne úžasné. Namiesto škrekotu od We came as romans, alebo milovaného aidenu si dnes asi vskutku pustím Einaudiho po ceste na tréning, keď už zo mňa teda majú už na rozcvičke vymlátiť dušu.. ozaj, budem mať tehličky! :D prisahám, pri takej disciplíne ich zo mňa zaiste do mesiaca vytlčú.

Teraz sa s vami na chvíľu lúčim, kým ma chytí nálada na napísanie niečoho zmyselného a kým dostanem všetky fotky od robín a priateľov, že ich budem môcť zhromaždiť. Nechávam vás tu s najkrajšou pesničkou, ever.

Písala mi jedna spolužiačka a spomenula som si na svoju detskú lásku - Kagayove obrazy.

Myslím, že väčšina ľudí na nejaký počas internetovania už v živote narazila, akurát kto nebol maniak do digitálneho umenia sa asi nezaujímal o to odkiaľ pochádzajú alebo čo to vlastne má byť.

Kagaya podľa mňa stvoril vlastný dokonalý svet a za to ho uznávam, hoci digitálne umenie je dnes... je. Teda vlastne nie je nič výnimočné. Ale on tvoril ešte keď... dávno. Keď sa o tom mojim priateľom ani nesnívalo, najmä čo sa týka úrovne.

Má ale neskutočné množstvo prác, takže sa sem dostanelen málo z nich..

Spomienky na staré dobré utopické časy s vybájnením fantazirovaním. Vo vlastnom svete sa vždy žije krajšie..

Nejak nepíšem a toto je len vlastne ďalší výplod životného ničnerobenia.

Cítim sa ako idiot, pretože celé dni trávim ničím. S vypätím síl beriem do rúk ceruzky, poprípadne gitaru. Myslím, že by som vážne mala aj niečo robiť. Z postele pol dňa anilen nevyleziem častokrát a rozmýšľať sa mi nechce. Odpočítam dni do dovolenky, kde budem prekvapivo robiť: NIČ ^^ Omg. Neviem ako chcem v septembri zvládnuť tréningy, vážne nie.

Idem sa s vami podeliť o video od Die Antwoord z takej tej pošahanej krajiny ktorú v tejto chvíli neviem zaradiť :D Jednoducho ma to vždy pobaví, nedá sa nič robiť.

A som sklamaná, nevidela som Hurts Revival, nemala som čo komentovať :/ Keďže nejdem ani na ich koncert, musím nejak zabaviť svoju sedliacku hlavu a prestať tráviť hodiny denne za PC. A za tamblérom. *keď tam sa človek tak nasmeje...*

Začiatok školského roka sa javí ako hárd záležitosť, tak som zvedavá. Bohudík, ešte mám chvíľu času.. na to ničnerobenie.

Už nebudem rušiť, idem radšej tvoriť secesiu ala florálne motívy + japonská dominanta. *Reshi je šťastná, reshi dostala akrylové farby a plátna*

Go, Yo-landi, go..

Ešte stále nemôžem po nociach spávať, takže obetujem tieto hodiny hudbe, ilúziám a občas aj nejakej tej myšlienke.

Zistila som, že nič prirodzené pre mňa nikdy nebolo dokonalé. A pre málokoho z vás zrejme bolo..

Mohli by sme to zhrnúť aj : romantizmus vs. realizmus.

Príroda je pekná, fajn, ale... keď sa pozriete na mravenisko, mach, obyčajného vidieckeho človeka, s mozoľami na rukách a zváskavenou tvárou, vidíte tú najvyššiu líniu, vidíte azda "božie svetlo!" na zemi? :) úsmevné. Poznám aj ľudí ktorí nie sú šťastnejší nikde inde ako v bohomzabudnutej vidieckej doline bez elektriny, pričomž pohľad na okolité lesy, delikátne pahorky a hoci i povädnuté lúky ich robí najšťastnejšími na zemi. Zhodou okolností taký človek obsadzuje miesto v školskej lavici priamo predo mnou takže to nie je o tom žeby rozprávam do vetra.

Ale nejde len o prírodu, to by bolo moc blbé, však.

Make-up alebo bez make-upu? S. Pretože médiá a tvorci okolitého sveta nás naučili niečomu, čo nás núti vnímať ako dokonalosť veci nanajvýš umelé. Keby bola prirodzenosť dokonalá, svet by bol až príliš perfektný. Ale my predsa musíme mať cieľ, nebyť si vedomí toho akí sme úžasní, no nie? A tak sa zvrátene snažíme o retuš našich životov, nášho výzoru a tak dále a tak dále.

Obdivujem umeleckých realistov, že ich tak fascinujú biologické hodiny sveta, že v najprostejších veciach vidia to kúzlo, chcela by som to vidieť rovnako, avšak..

Už roky trpím víziou,že DOKONALOSŤ = ARISTOKRACIA. Z toho vyplýva, že ak budete šťastní, nemôžte byť dokonalí. Oboje to proste a jednoducho nejde. Tak som si jednoho dňa vybrala, že sa budem snažiť usmievať..

Len to som chcela.

Pripomína mi Staré Zlé Časy. Pripomína mi človeka, ktorý mi vzal život, aký som viedla. Pripomína mi ten stav, keď jediná vízia vo svete je dokonalosť. Pripomína mi túžbu po nedosiahnuteľnom.

Nepočúvam ju.

Nežartujem. Prechádzala som stránku jednej holky na Tumblr a proste... :D Tie posty čo ľudia povymýšľajú sú niekedy vskutku geniálne. Naviac tomu asi dopomohol fakt, že som dnes mala tri kávy a mne prepína už po jednej. Vitajte v mojom svete. Občas farebnom.

(note: epické chvíľky strávené za počítačom. Prípadne psychické stavy spôsobené akútnou absenciou spánku. Alebo len počínajúca láska k architektúre? Ktovie.)

Dámy a páni, predstavujem vám vážený architektonický smer 20. storočia ála lego.

Moshe Safdie.

Habitat 67. Ja len, že keď som prvý krát videla tú budovu, myslela som, že si robia srandu.

No nie je dokonalá? :D

Asi som blázon, ale čím viac pozerám Burtonovky, tým viac mi tu všetko ide na mozog. On jednoducho robí čistú prácu - prostú a zároveň tvorivú, ktorá mi svojím štýlom, humorom a atypickým koncom dokonale sadne. Svojím spôsobom inšpirujúce. Má prepracované postavy. Edwarda som dnes videla asi tretí krát za poslednú dobu(popri aktívnej snahe naučiť sa aspoň blbé číslice z francúzštiny a dve časovania) a mŕtva nevesta ma bude prenasledovať už do smrti. Ale toto je úplne offtopic...

Len by som mu chcela prosto vidieť do hlavy.